Talkshow s Veronikou Homolovou Tóthovou

Veronika Homolová Tóthová talkshow event fotografia

Ťažkých a náročná hodina.

Ďalšia talkshow Moniky Macháčkovej bola diametrálne odlišná od predchádzajúcej, kde bol hosťom Janko Koleník. Musím povedať, že to bolo pocitovo vnútorne ťažkých 60 minút. Rozdiel bol takmer úplne vo všetkom – témami, miestom, návštevnosťou aj atmosférou, pri ktorej chvíľami diváci museli rozmýšľať, či sa história potroche svojim spôsobom nezačína opakovať.

Bez problému sa priznám k jednej veci. Aj keď som vedel, že budem písať vlastne iba obyčajný blogový článok s fotkami, potrebujem naň aspoň malý časový odstup. A budem skutočne rád, ak si ho prečítate až dokonca, vrátane dovetku.

Kto je Veronika Homolová Tóthová

Veronika Homolová Tóthová dlhoročne pracuje ako televízna a rozhlasová reportérka. Pred desiatimi rokmi sa začala venovať spracúvaniu spomienok ľudí, ktorí prežili nacistické peklo alebo komunistické väzenie a prenasledovanie.

Výsledkom jej práce je cyklus dokumentárnych filmov s názvom Neumlčaní a viac ako 70 reportáží s touto tematikou. Za sériu reportáží získala viacero novinárskych ocenení.

Skutočné ľudské príbehy spracovala aj do dvoch úžasných knižiek. V roku 2016 vydala knihu Mengeleho dievča na ktorej spolupracovala s Violou Stern Fischerovou. Tá počas druhej svetovej vojny prežila pokusy Josefa Mengeleho, pobyt v štyroch koncentračných táboroch a nakoniec sa jej podarilo nacistom utiecť.
V knihe sú zachytené nielen autentické spomienky, ale aj osudy iných ľudí, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia.

O dva roky neskôr vydala knihu Mama milovala Gabčíka. Postava Jozefa Gabčíka, ktorý sa podieľal na atentáte (operácia Anthropoid) na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, je verejne známa. Oveľa menej známe sú ale osudy Anny Malinovej (a jej dcéry Alenky). Pritom práve ona bola pre Gabčíka pred atentátom na Heydricha, ale aj po ňom, veľmi dôležitá. Neprávom sa na ňu zabudlo aj preto, lebo sa nezachoval výsluchový protokol z gestapa.

Dve témy na ktoré Slovensko radšej nechce spomínať

Holokaust a arizácia – dve témy, o ktorých (generalizovane povedané) Slovensko nechce zbytočne rozprávať. Z historického pohľadu sa totiž počas druhej svetovej vojny na týchto skutočnostiach priamo podieľalo. To, že zo Slovenska bolo deportovaných približne 70.000 Židov totiž nebola iba iniciatíva nacistického Nemecka ale aj prisluhovačov zo Slovenského štátu. A toto nie je práve dedičstvo, ku ktorému sa radi hlásime.

Ani taký režim, akým bol Tisov Slovenský štát (s podporou nacistického Nemecka) by sa nezaobišiel bez domácich kolaborantov, udavačov alebo tých, ktorí mali vlastný záujem, aby sa dostali k majetku Židov.

Veronika Homolová Tóthová pristúpila k téme inak ako mnoho iných autorov alebo producentov filmov. Tie často čerpajú z historických udalostí, ale je iné, keď novodobý divák očakáva rýchlu konzumáciu zmesi príbehu, drámy, akčných scén… Zároveň nie je čas a priestor rozvinúť príbehy ďalších, ktorí sa udalostí zúčastnili a bez ktorých by sa všetko odohralo inak. Aj preto filmári veľmi často uvádzajú pri spracovaní historických udalostí formulku „inšpirované skutočnými udalosťami“.

To, čo robí tieto knihy osobitnými je prístup autorky. Nevychádzajú z „nejakého“ opisu udalostí, ale sú priamou výpoveďou tých, ktorí boli vývojom udalostí priamo postihnutí alebo ich najbližšími príbuznými.

Rozpráva životné príbehy „skrytých hrdinov“, bez ktorých by, napríklad ako v prípade Anny Malinovej, bežali dejiny zrejme iným smerom. Predkladá spôsob, akým osobná odvaha mnohých, ktorí sa napokon konca vojny nedožili, pomohla prežiť parašutistom v utajení a zrealizovať atentát na Heydricha. Vzhľadom k podmienkam, všadeprítomnou oficiálnou aj tajnou políciou, sieti kolaborantov, udavačov, nedostatku prakticky všetkého… to bol extrémne zložitý a riskantný spôsob.

V prípade osudu Violy Sternovej Fischerovej sa nesústreďuje len na deportáciu do Auschwitzu a jej pobytu v tábore, kde opisuje kruté podmienky, Mengeleho experimenty a boj o prežitie. Pristupuje k jej príbehu v celistvosti, cez detstvo až po návrat do Československa, emigráciu do Kanady a budovanie nového života.

Napriek ťažkým témam holokaustu, arizácie a osudov tých čo prežili peklo 2. svetovej vojny (a povojnového obdobia) bolo posolstvo Veroniky Homolovej Tóthovej pozitívne. V obidvoch knihách sa nesústreďuje primárne na depresiu, ktorá vychádza z prítomnosti ľudského zla. Naopak, vyzdvihuje prvky osobnej odvahy, sily, nezlomnosti a túžbe po vyššom dobre… pričom dôsledky takýchto rozhodnutí môžu byť tragické.

Len tak mimochodom

Na počesť Jozefa Gabčíka a Anny Malinovej zložil v roku 2023 skladbu Anička Malinová český spevák Daniel Landa. Zacitujem iba krátky úryvok – „Ty moje lásko, Aničko Malinová, Jak bylo krásné to naše milování. My dva se v ráji sejdeme brzy znova, život si nikdo z nás nezachrání.“

Na tvorbu Daniela Landu môžete mať akýkoľvek názor, ale toto je pre mňa osobne jeden z jeho najlepších songov.

Fotenie eventu

V Labyrinte fotím takmer výhradne s objektívom Canon RF 24-70mm f2.8 L IS USM a Canon RF 70–200 mm f/2,8 L IS USM. Inak to nebolo ani v tejto talkshow. Pri pohľade na scénu je možné fotiť z Učka, medzi divákmi v prvom rade a pódium je priestor iba nejaký 1-2 metre, takže tu sa zvyčajne vôbec nepohybujem. Pri nižšom počte návštevníkov sa dajú robiť závery spoza nich s dostatočnou vzdialenosťou a zároveň zostáva zachovaná hĺbka záberov.

Vo všeobecnosti… kvalite záberov v Labyrinte by prospela zmena svetiel, ktoré na minipódium dopadajú. Prakticky sú to len 2 fixné nedifúzované reflektory, takže výsledné svetlo je relatívne tvrdé a nedá sa nastaviť ani na iný uhol, ani na iný smer.
V letných mesiacoch ešte zlobu robí silné protisvetlo, ktoré aj napriek závesom ovplyvňuje scénu. Ale samozrejme,… nie je to nič, čo by sa nezvládlo.

Samozrejme fotenie bolo bez použitia akéhokoľvek blesku, takže ISO podľa záberu 8000-12000, uzávierka 1/320, clona 2.8-4.

Páči sa vám moja tvorba?

Ak sa vám páči to čo vidíte – moje blogy či fotografie pomôžte mi ich šíriť do digitálneho sveta. Mne každé fotenie a písanie zaberie niekoľko hodín. Vaša podpora vám zaberie iba niekoľko sekúnd!

Stačí ak ma podporíte sledovaním mojich sociálnych sietí:
Facebook: https://www.facebook.com/strobefotografia

Instagram: https://www.instagram.com/strobesk/

Prípadne ak uznáte za vhodné, pridajte mi hodnotenie mojej práce tu:

Google: https://g.page/r/CXyzHNpjciUhEB0/review

Facebook: https://www.facebook.com/strobefotografia/reviews

A samozrejme, ak budete potrebovať fotografie z eventu, ozvite sa a dohodneme si detaily.

Dovetok

Je pravdou, že súčasná a nastupujúca generácia nenesie vinu na tom, čo sa v historicky na Slovensku odohralo. Mali by však vedieť, že aj takáto zahanbujúca história je históriou Slovenska a ako môže dopadnúť to, keď sa vyvolávanie nálady strachu, nenávisti, ľahostajnosti, chamtivosti a osobných záujmov stane v spoločnosti normou. Nič viac nepripomína začiatky takého to stavu ako súčasný stav spoločnosti u nás.

Paradoxom súčasnosti je, že sa k odkazu Slovenského štátu hrdo hlásia aj dnešní politickí predstavitelia alebo sa odmietajú k témam vyjadriť, pretože „nie sú historici“. A nielen oni.