Po rocku, bluese či divadle som odbehol fotiť dychovku

Už ako dieťa z dediny si pamätám, že dychovka nás sprevádzala asi všetkými ľudovými kultúrnymi podujatiami. Dychové nástroje zneli pri futbalových zápasoch našej telovýchovnej jednoty, na svadbách, zábavách, všemožných oslavách a sprevádzali ľudí aj na poslednej ceste – na pohreboch. Pohreb bez dychovky proste nebol poriadny pohreb. Poznal som zrejme všetky klasiky, keďže ešte aj cintorín sa nachádzal za našim domom.

Naši rovnako sledovali v televízii (áno, pamätám si aj roky, kedy sme mali len čiernobiely televízor) reláciu Sejdeme se na Vlachovce. Nikdy som si osobný vzťah k tomuto typu hudby nevybudoval, avšak keď sa dá, tak si s radosťou idem zatancovať.

Skôr som časom začal inkliminovať k balkánskym rytmom, kde sa dychové nástroje taktiež bohato využívajú.

Popravde som rád, že o tento typ hudby, myslím tým klasickú slovenskú dychovku, je stále záujem. Nielen divácky, ale aj hudobnícky. A rozhodne nie je pravdou, že je to iba žáner pre „dôchodcov“, aj keď tu je divácke publikum asi najširšie.