Keď sa v Komárne triasla zem

Bol som pri tom!

V koži mediálnej hyeny! Teda takmer. Aj keď sirény húkali, na miesto nešťastia prichádzali jednotky všetkých záchranných zložiek ako sú hasiči, kynológovia, záchranári, civilná ochrana, intervenčný tím… na mieste ľudia v panike, zavalené či zakliesnené obete… krv, krik,… bolo to tentokrát našťastie iba cvičenie takzvanej Udalosti s hromadným postihnutím osôb (UHPO).

Ľudia z prostredia Záchrannej zdravotnej služby ZaMED naplánovali v priestoroch Pevnosti Komárno spolu s ostatnými zložkami súčinnostné cvičenie. Témou bolo riešenie zásahu pri zemetrasení.

Zhodou okolností v rámci Slovenska je zemetrasením najviac ohrozené práve mesto Komárno. Posledné veľké zemetrasenie ho postihlo 28. júna 1763 a zmenilo mesto na ruiny bleskovou rýchlosťou počas necelých štyroch minút. Podľa rôznych zdrojom sa údaje o obetiach líšia. Zemetrasenie zabilo 83 ľudí a 102 ľudí bolo zranených, niektoré zdroje však udávajú až 200 mŕtvych.

Z pohľadu fotografa, keďže čítate môj fotoblog, som si fotenie tohto eventu extrémne užil. Konečne, po XY rokoch to bola simulácia alebo cvičenie, kde som sa nepodieľal na organizácii, nenavrhoval scenáre, nebol som inštruktor, rozhodca a dokonca ani nebol v komparze. Za snímačom fotoaparátu som mal úplne iný pohľad na „život v mravenisku“!

Aby to nabudúce nemuselo tak byť

V prípade prírodných nešťastí niekedy nemôžeme urobiť nič. Niekedy škody zmiernia dobre nastavené prevenčné opatrenia, no najväčšiu zásluhu na znížení počtu obetí robí dobrá organizácia a kooperácia všetkých zasahujúcich zložiek.

Našťastie prírodné katastrofy sa nám vyhýbajú, no naši hasiči či záchranári chodia zasahovať do krízových oblastí pravidelne. Nielen že pomáhajú, ale zároveň prinášajú domov cenné skúsenosti.

Práve na koordináciu a súčinnosť jednotlivých zložiek bola zameraná májová simulácia. V praxi sa tak testovalo a trénovalo, ako dokážu všetky potrebné zložky spolupracovať a dosiahnuť čo najlepšiu efektivitu a zachrániť čo najviac životov.

Smutným paradoxom života v tomto prípade bolo, že práve deň predtým pri zásahu na diaľnici D1 prišli dvaja hasiči o život po náraze kamiónu do zasahujúcej jednotky.

Každá záchranná zložka má svoj účel

Na simulovanom cvičení zasahovali rôzne druhy záchranných zložiek. Každá pritom má svoju hlavnú a prípadne aj vedľajšiu úlohu. Prvotne sa hlásenie o samotnej katastrofe dostáva na Krajské operačné stredisko ZZS. Presne tam sa dovoláte, keď vytočíte číslo 155. Takzvaná KOSka drží prehľad nad množstvom zasahujúcich jednotiek, časoch dojazdov, smerovanie pacientov do siete nemocníc.

Na mieste zásahu sa to hemží ostatnými záchrannými zložkami. Je potrebné urobiť prieskum, triedenie zranených z pohľadu závažnosti poranení, čo má dopad aj na ich odsun do nemocníc. S hľadaním zranených hasičom pomáhali aj špecialisti kynológovia. Bez nich by to pri takmto druhu nešťastia bolo oveľa obtiažnejšie. S poskytovaním ďalších činností bola k dispozícii Dobrovoľná civilná ochrana. Pomáhali s pátraním, extrakciou či ošetrovaním + zabezpečovali zázemie.

Dôležitou súčasťou je ošetrenie ranených a ich rýchly odsun do nemocníc. Niekoho treba ošetriť hneď na mieste nálezu, niekoho až v hniezde záchrany. To je miesto, kde sa záchranári snažia zhromažďovať všetkých ranených. Akýmsi pravidlom totiž je, že pri UHPO je počet pacientov vždy vyšší ako počet záchrancov. A preto je dôležitý manažment ľudí, materiálu, času.

Nezabúdajme ani na Dobrovoľné hasičské zbory, ktoré síce nemajú až takú výbavu ako profesionáli, no vedia byť pomocnou rukou pri všetkom čo treba.

Samostatnou kapitolou je intervenčný tím, pretože ľudia na mieste prežívajú obrovskú traumu a psychickú záťaž. Títo odborníci sú niekedy opomínanou zložkou, avšak ich práca ma taktiež vysokú pridanú hodnotu.

Zachráň sa kto môžeš

No ale keď sa sám človek zachrániť nedá, musia mu pomôcť iní. Keďže pri UHPO je nedostatok personálu, kľúčom k záchrane je na začiatku správne triedenie pacientov. Označujú sa farbou podľa svojho stavu, povahy zranení. Až potom nastáva samotná záchrana. Existuje viacero metodík, ktoré sa týmto zaoberajú. Niekomu sa môže na prvý pohľad zdať, že na mieste je jeden veľký chaos. No, niekedy to tak bohužiaľ je.

Aby ale tento chaos nenastal, na to je dedikovaná hierarchia riadenia, kde sú jednotliví kľúčoví aktéri označení aj farebnými vestami. Ich úlohou je riadiť menšie celky, niekedy špecifické činnosti tak, aby celý tento systém, mal efektivitu a poriadok. Dianie sa priebežne presúva. Najprv je veľa práce s hľadaním a vyslobodzovaním a môže sa zdať, že hniezdo ranených (priestor kde sa zhromaždujú, triedia, ošetrujú…) nemá čo robiť. To sú pre ich obsadenie dôležité minúty na prípravu. Postupne totiž ranených prinášajú práve sem a tak začnú preberať čoraz väčší objem prác.

Samozrejme, pacientov treba aj z miesta nešťastia dostať preč, čo je zase práca pre veliteľa odsunu. Na ich pravidelný prísun sa pripravia nemocnice, ktoré sa už postarajú o zbytok. Množstvo zranení sa nedá vyriešiť v teréne, a tak rýchly presun na operačné sály môže byť pre niektorých pacientov absolútne kľúčový.

Bez komparzu by to nebolo ono

Simulácia bez komparzu by stratila veľa na svojej hodnote. Prakticky na všetkých UHPO kde som sa za posledné roky zúčastnil, bol skoro kompletne riešený pomocou študentov, zväčša zdravotníckych skôl. Niekedy je vidieť, že decká sú tam lebo musia, lebo je to možnosť uliať sa zo školy, lebo, lebo lebo… Komparz je dôležitou súčasťou „divadla“.

Dokážu pridať do hry drámu, potiahnúť pre všetkých zážitok na potrebnú úroveň… alebo naopak… zlým výkonom pochovať potrebu organizátorov pripraviť zasahujúcim zložkám čo najhodnovernejšie situácie. V Komárne to našťastie bolo fajn. Dokonca aj emócia pacienta v kóme bola uveriteľná. S takmer tridsiatkou ranených mali záchranári čo robiť.

Určite by som ale vyzdvihol výkon slečny na fotke nižšie. Myslím, že tá ešte dva dni po evente bude mať problém s hlasivkami. Pani profesorka zo Strednej zdravotníckej školy Nové Zámky, ak budete toto čítať… dajte prosím tomuto dievčaťu školského Oskara, alebo aspoň diplom!

Fake it till You make it!

Nedá mi povedať ešte jedno… Spomínal som, že som sa zúčastnil XY rôznych cvičení a simulácii. Od komparzu až po organizáciu. Doma aj v zahraničí. Stáva sa, že účastníci majú po nejakom čase trvania eventu tendenciu zľahčovať si situáciu zjednodušovaním činností. Je to relatívne bežný neduh cvičení aj súťaží.

Cvičenia sú ale v prvom rade určené na zlepšenie. V tomto prípade poskytovania prednemocničnej pomoci, koordinácie medzi zložkami, komunikácie, vyhľadávania v priestore a podobne. Nie je to súťaž kde sa švindľuje aby bolo lepšie miesto. Treba si uvedomiť, že zľahčovaním si tréningu v prvom rade zasahujúci dáva neadekvátnu spätnú väzbu sebe, svojim schopnostiam ale aj svojmu tímu, koordinátorom alebo organizátorom. Zjednodušovaním tréningu, záťaže, fejkovaním činnosti sami v sebe pestujú návyky typu „veď to netreba, to stačí takto…“.

Nie je možné sa tváriť, že položením ambuvaku na pacienta sa to považuje za asistovanú ventiláciu a účastník ide do vedľajšej miestnosti pomáhať evakuovať iného pacienta na doske „lebo je ich málo“. A potom sa tešiť že ako rýchlo sme ich dostali von. Takto to byť nemá. Vždy si povedzte, som tu preto, aby som bol lepší, aby náš tím bol lepší, aby náš zásah bol lepší. Vybrali ste si svoje poslanie. Nie prácu, nie zamestnanie. Tak dávajte do toho vždy čo najviac sa dá. Aby v hodine, kedy to bude treba, ste si po zásahu mohli povedať – urobil som všetko najlepšie ako som vedel. Na to som trénoval, na to som bol pripravený. Vtedy priestor na fejkovanie nebude.

Teší ma, že na cvičení v Komárne sa išly bomby. Či dobrovoľní hasiči, či profesionálni, či záchranári, operačné, velitelia, organizátori. Bolo to v mnohom príkladné cvičenie. Áno, našli sa aj prípady spomínané vyššie, ale skôr výnimočne a možno aj nechtiac. Zúčastneným nešlo o to prísť a urobiť si fajočku za absolvovanie, ale nastaviť si zrkadlo, dať si dôležitú spätnú väzbu a povedať, kde je priestor na zlepšenie. V akomkoľvek zmysle slova. Zostáva urobiť potrebné zmeny a opäť… ísť cvičiť, overiť si ako to funguje… a znovu a znovu. Superhrdinovia vo filmoch nosia plášte, u nás prilby a uniformy.

Fotenie v dvoch extrémoch

Tentokrát dostal Canon zabrať, aj moje prsty na rýchle manuálne prestavovania. Všetko podstatné sa totiž odohrávalo v prakticky troch odlišných scenériách.

Vonku totiž pálilo ostré slnko, situácie v budove boli s oknami, ktoré robili silné tvarované protisvetlo, avšak opačná strana alebo veľká časť scéný bola tmavá. Priestory v suteréne boli buď tma, kde bez čelovky nebolo vidno pod nohy alebo prechody boli presvietené lúčmi cez malé svetlíkové okná. Robilo to miestami zaujímavé efekty, len bolo treba presne trafiť osoby v danej sekunde.

Fotenie išlo na realitu, bez pózovaní, usmerňovaní tu stoj, tu sa pozeraj, počkaj… Na niektorých fotkách mám preto ISO 100 a na iných aj 32.000. V postprocese použitý AI Denoise + niektoré fotky mi atmosferickejšie prišli v čiernobielej kombinácii.