Tento koncert bola naozajstná Radosť

Koncert - Spevácky zbor Radosť, Senec - fotografie z eventu

Je pre mňa inšpirujúce spolupracovať s ľuďmi, ktorí svoje skúsenosti a čas venujú dobrovoľne a bez nároku projektom, ktoré by inak nemali šancu vzniknúť alebo dlhodobo fungovať. Z vlastného presvedčenia robia veci, ktoré považujú za správne a vidia v nich zároveň vlastný spôsob sebarealizácie. Často sú to aktivity, ktoré pomáhajú komunitám, rozvíjajú talenty, alebo akýmkoľvek spôsobom zlepšujú spoločnosť. Dosiahnuť takýto cieľ chce nielen odvahu, ale aj trpezlivosť, kreativitu či ochotu nájsť cestu tam, kde ju ostatní nevidia.

Preto sa aj ja snažím pomáhať takýmto projektom. Keďže mám za sebou aj dlhé roky v manažmente eventov, je to občas v rovine konzultácií, vypracovaní plánov, stratégií alebo v neposlednom rade z pozície fotografa vytvorenie adekvátnych výstupov pre ďalšiu mediálnu komunikáciu. Keď ma cez instagram oslovila, ako sama napísala „s malou dušičkou“, Mária Lukácsová zo Speváckeho zboru Radosť, nebolo prečo váhať. Sám som v živote dostal veľa dobrého a tak sa snažím to životu rovnako vracať. Našťastie som ani nemal na nedeľu žiadnu pracovnú aktivitu… tak prečo ju nestráviť na koncerte, ktorý sa koná iba dvakrát ročne?

Keď Radosť nie je iba v názve

Neviem, kto historicky navrhoval meno tohto zboru, ale asi by ho žiaden iný názov nevystihoval lepšie. Radosť bola evidentná z každého jedného aspektu toho, čo sa na pódiu kinosály v MsKS Senec dialo. Pre neznalých tohto speváckeho zboru, nejde tu o nejakú skupinu 20-30 spevákov, ale takmer o stovku rovnako zanietených ľudí s vierou v dobro. Hovorí sa, že obraz nášho života sa začína kresliť už v detstve. Je úplne jedno, či vás motivuje rodina, škola, práca alebo viera. Podstatné je ako to, čo dostávate, dokážete spracovať a premietnuť do vlastného bytia.

Túto pravdu si určite uvedomujú nielen vedúci Radosti, zakladateľ František Podolský a jeho dcéra, dirigentka Mária Lukácsová, ale aj všetci rodičia, ktorých deti spevácky zbor navštevujú. Na javisku sme mali možnosť vidieť zostavu spojenú s detičkami v predškolskom veku až po teenagerov. Spolu vytvorili krásnu súhru hlasov, ktorá nebola iba vokálnou kulisou pri sólových vystúpeniach niektorých členov, ale mala plnohodnotný zborový prejav.

Decká vlastne absolvovali v nedeľu vystúpenie trikrát po sebe. Najprv na generálnej skúške a pár hodín potom v dvoch predstaveniach. Vzhľadom k veku detičiek to muselo byť únavné, ale zvládli to všetci vynikajúco. Veľmi potešujúcim bolo naplnenie kapacity. Aj keď určite veľkú časť návštevníkov tvorili rodinní príslušníci detí, na obidvoch vystúpeniach boli obsadené takmer všetky sedadlá kinosály. A to je presne ten typ podpory, ktorý (okrem iného) deti motivuje. Spätná väzba v podobe potlesku im čarovala úsmevy na tvárach.

Nielen spevom je koncert živý

Podujatie moderovala Elenka Jasenovcová, ktorá je zároveň aj členkou zboru. Súčasťou obidvoch vystúpení boli aj krátke vstupy duchovných predstaviteľov. V prvom prípade to to bol dekan seneckej farnosti Pavol Mikula a v druhom salezián Jozef Luscoň.

Čo by to bolo za zbor, keby nemal na takomto koncerte aj svoju sprievodnú kapelu. Pätica muzikantov (Eliška Podolská – husle, Marek Pálka – klavír, Jakub Podolský – gitara, Jozef Lukács – basgitara a Michal Podolský – bicie) odohrala naživo časť koncertu. Odhadom to bola asi polovica skladieb. Druhá polovica, ktorá by sa v takejto zostave nedala plnohodnotne odohrať, išla na reprodukciu. Muzikanti boli umiestnení na rohu pódia, takže kompozične dopĺňali scénu tak, že boli pre divákov dobre viditeľní. Celkovo scéna bola navrhnutá jednoducho a funkčne tak, aby pri tej stovke protagonistov bolo miesto pre všetkých vrátane čísel s tanečnými výstupmi. O choreografiu a nácvik tanca k piesni Mufasa sa postarala Monika Kelemen, ktorá k nej zároveň napísala aj slovenský text + v jej rukách bola aj výzdoba pódia.

Rád by som sa pristavil ešte pri dirigentke Márii Lukácsovej. Aj keď 90% času bola otočená tvárou k zboru a chrbtom k divákom (to je už údel dirigentov), z každého jej pohybu a gesta išla úžasná energia a… radosť. Vyžarovala z toho ľahkosť, ktorá sa prenášala na všetkých ostatných členov zboru. Dôvera v seba, dôvera v spevákov, dôvera ku všetkému, čo sa práve na javisku odohráva.

Setlist koncertu

Agnus dei
Modlitba za rodičov
Smiechom k radosti
Láska, to je moja mama
Pomocnica kresťanov
Sing
Joyful
Mufasa
Dôveruj
Vaiana
Naveky svätý
Adiemus
Náš Pán

Fotenie eventu

Fotiť veľké spevácke zbory, respektíve veľké umelecké zostavy (v tomto prípade išlo cca o 90 ľudí) je vždy výzvou. Hlavne z pohľadu jednoduchosti kompozícií. Pri rámovaní, kedy chcete mať celú zostavu, vychádzajú všetci relatívne malí a stráca sa tak časť detailov. S dlhým objektívom musíte mať zodpovedajúcu vzdialenosť a vysporiadať sa s hluchými miestami pod a nad osobami, so širokáčom zase brať do úvahy skreslenie obrazu ako celku.

Preto som bol celkom rád, že som sa zúčastnil aj generálnej skúšky aj obidvoch predstavení. Mohol som tak rovnaké číslo vo vystúpení nafotiť rozdielne. Pauzy samozrejme využité na postproces niekoľkých snímkov a okamžité zverejnenie na facebooku. Postupne však začínam vnímať obmedzenia aplikácií na tablete čoraz citlivejšie, aj keď pri práci s fotkami využívam k tabletu aj pero.

Nie je žiaden problém opticky vypichnúť sólistov, ktorí si vpredu urobia odstup od „davu“ v pozadí. Ak však, aj keď výrezovo, fotíte skupinu v zbore, oči pri pozeraní fotky majú odrazu množstvo záchytných bodov, čo im svojim spôsobom bráni sústrediť sa na konkrétnu osobu. Tu to platilo v plnom rozsahu, keďže speváci boli zoradení v štyroch radoch, pričom prvý rad stál na podlahe a každý ďalší na schodíkoch o stupienok vyššie.

Pri jednoradovke by ste na fotke mali 4-5 tvárí, čo je ešte v pohode, v takejto „radovej zástavbe“ pri rovnakom uhle a šírke záberu ich bolo 20. Ak necháte zachovanú rovnakú hĺbku ostrosti, zrak nevie, čoho sa zachytiť. Naopak, ak umelo potlačíte okolie konkrétnej postavy, vyzerá to veľmi neprirodzene. Chce to nájsť kompromis a robiť najrôznejšie uhly, rámovania či striedať zábery tak, aby statická scéna nebola na každej finálnej fotografii rovnaká. V niektorých prípadoch sa sústrediť iba na malý kúsok celku, v ďalších zase priznať množstvo tvárí, skúsiť laborovať s farebnou alebo čierno bielou kombináciou. Výsledok z fotenia Radosti už nájdete nižšie.

Použitá technika:
CANON EOS R6 mark II + objektív RF 70–200 mm f/2,8 L IS USM
CANON EOS R6 mark II + objektívy RF 24-70mm + RF15-35mm f2.8 L IS USM

Použité nastavenia:
Vyváženie bielej: 3200k (podľa nastavenia hlavných svetiel)
Hĺbka ostrosti: f4-5.6
Čas uzávierky: 1/320s-1/400s
ISO: 1600 – 12800
Uzávierka: mechanická v režime H+

Páči sa vám moja tvorba?

Ak sa vám páči to čo vidíte – moje blogy či fotografie, pomôžte mi ich šíriť do digitálneho sveta. Mne každé fotenie a písanie zaberie niekoľko hodín. Vaša podpora vám zaberie iba niekoľko sekúnd!

Budem vám vďačný, ak ma podporíte sledovaním mojich sociálnych sietí:
Facebook: facebook.com/strobefotografia

Instagram: instagram.com/strobesk/

Pomôcť mi môžete aj pridaním hodnotenia mojej práce tu:

Google: g.page/r/CXyzHNpjciUhEB0/review

Facebook: facebook.com/strobefotografia/reviews

A samozrejme, ak budete potrebovať fotografie z nejakého eventu, ozvite sa a dohodneme si detaily.