Janka Máčovská a Svetlan v mieri a pokore

Je to asi 7-8 rokov dozadu, keď som sa úplne náhodou dostal na maličký koncert Janky Máčovskej v malej čajovni Medulienka v Piešťanoch. Bol som práve na kurze reflexnej terapie v tamojšej masérskej škole.

Janka vtedy mala vydané CD „Do diaľky“ a na konci koncertu, keď si publikum pýtalo prídavok iba povedala „Ale ja už nemám čo spievať“. A tak sme spontánne spustili klasickú detskú Prší prší. Odvtedy si ju pamätám. Ten album som počul hrať hádam aj sto krát. Každý jeden song vo mne rezonoval, a mnohé si to zachovali až do teraz.

Dnes je na vtedajšej mojej ceste moja manželka a je to zaujímavé pozorovať, ako sa niektoré veci v živote dejú. Robí mi to radosť. Keď objavila, že Janka bude mať koncert v Beckove, bolo jasné, že tam proste pôjdeme.

Tentokrát Janka (na rozdiel od mnou spomínaného „zoznámenia“) nevystupovala sama. Po jej boku stál Jano Svetlan Majerčík. Tak som bol aj celkom zvedavý, ako tieto dva hlasy zafarbia pódium v Beckove. Napokon… čo zlé môže vzniknúť keď sa spojí skvelá speváčka, textárka a hudobníčka so skvelým textárom, spevákom a hudobníkom?

V extrémnych prípadoch dve osobnosti, ktoré sa budú pretláčať, aby si egá dokázali, kto je ten „lepší“. Lenže tu žiaden súboj nebol. Nemal byť prečo. Na javisku totiž boli dve otvorené, pokorné a „nahé“ srdcia, ktoré si nepotrebujú dokazovať či je niekto viac, je lepší či obľúbenejší. Celý koncert bol nádhernou ukážkou súzvuku – hudobného aj ľudského. Ukážkou niečoho, čo už v súčasnej dobe nie je vždy a všade samozrejmé a prirodzené, a napriek tomu toľko potrebné.

Na identifikačných náramkoch návštevníkov boli napísané tri slová, ktoré vystihovali podstatu tohto koncertu, jej protagonistov aj každého návštevníka – všetci sme jedno. Lepší dôkaz ako spolupráca Janky s Jankom a odovzdanie samých seba publiku ani byť nemohol.