Zvodka z fotenia eventu o cenzúre a propagande
Iveta Barková si do priestorov Labyrintu pozvala ďalšiu zaujímavú osobnosť. Tentokrát boli hlavnou témou Cenzúra a spôsoby vedenia propagandy na Slovensku v 20. storočí. Diskutovalo sa s odborníčkou na túto oblasť, vedeckou pracovníčkou Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, Marínou Zavackou.
Keď sa o cenzúre hovorí emóciou
Je tu posledné obdobie takým zvykom, že čokoľvek sa kdekoľvek neuverejní, „ublížené osoby“ okamžite hovoria o porušovaní slobody alebo cenzúre. Bez ohľadu na okolnosti, spôsob šírenia alebo priestor. Bez ohľadu na to, že sa jedná o úplné bludy, výmysly alebo „alternatívne fakty“. Bez ohľadu na to, či priestor, kde ich chce ublíženec šíriť je súkromným alebo verejným. Do toho sa automaticky pridajú emócie, v ktorých ublíženec odmieta pochopiť, že ostatní nie sú povinní jeho 3,14čoviny ako fakty prijať.
...a keď rečou faktov
Marína Zavacká sa venuje dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí, historickej analýze, vysokoškolskej didaktike histórie a prekladom odbornej literatúry. Vzdelanie, ktoré ju kvalifikuje na vecnú a faktickú diskusiu absolvovala nielen na Slovensku ale aj v Maďarsku, Rakúsku či vo Veľkej Británii.
Svoj výskum orientuje najmä na obdobie nedemokratických režimov na území Slovenska, čo bolo zároveň nosnou témou celého stretnutia. Vo všeobecnosti moja (a staršia generácia) prioritne vníma slová Propaganda a Cenzúra v spojení s dvomi obdobiami.
Propaganda sa nám asociuje skôr s obdobím 2 svetovej vojny a cenzúra skôr k obdobiu, keď sme žili v socialistickom Československu. Pravou ale je, že obidve tieto veci sa diali ruka v ruke počas obidvoch období.
Čo má občan vedieť rozhodujeme MY
Asi tak by sa dali charakterizovať jednou vetou to, čo spája propagandu aj cenzúru do jedného celku, aj keď definícia o každej z nich hovorí niečo iné. Čo nám hovorí wikipédia:
Propaganda (z lat. propagare – rozširovať) je rozširovanie názorov a informácií s cieľom zmeny názorov, ovplyvnenia, vyvolania alebo zosilnenia určitých postojov alebo konaní. Sprievodným javom propagandy je často skresľovanie faktov. Propaganda zvykne vytvárať zdanie vyššieho cieľa, využíva ľudské vášne, strach a nenávisť.
Cenzúra je kontrola a obmedzovanie šírenia názorov a informácií šírených hovoreným slovom, médiami alebo inými formami vyjadrovania vonkajšou silou.
Dobové fotografie a kontext udalostí
Zaujímavý bol hneď úvod, kedy sa Marína Závacká chytila mikrofónu. Na projektore vysvietila niekoľko orezaných dobových fotografií a publikum malo odhadnúť, z akých rokov, akého obdobia pochádzajú. No… v mnohých prípadoch sme sa po odhalení celej fotky nemohli ani viac mýliť. Zábery, ktoré sme tipovali napríklad na obdobie vlády Klementa Gottwalda boli v skutočnosti dobové fotky zo Slovenského štátu na začiatku nástupu fašizmu. Stretnutia SZMákov boli stretnutiami mladých gardistov a podobne/a naopak…
Gro prednášky sa týkalo dôvodov a spôsobov vedenia propagandy a systém, aký sa realizovala cenzúra na všetkých stupňoch spoločnosti. Systém bol časom taký dômyselný, že vo veľkom začala fungovať aj autocenzúra samotných autorov, a bolo jedno, či sa jednalo o redaktora závodných novín, miestneho obežníka, dramaturga, novinára alebo spisovateľa. Na druhú stranu propaganda síce mala v porovnaní z dneškom menej spôsobov a kanálov šírenia, avšak svojou agresivitou jej vedúce osobnosti nemali žiaden problém vyslovene zničiť nepohodlné či nežiadúce osoby aj s celými rodinami.
Výsledkom toho všetkého bol fakt, že z množstva občanov sa stali dvojtvárne osoby bez vnútornej koznistencie. Často bol rozdiel v tom, čo si človek myslel, čo hovoril a čo robil. Hlavne ak mal, alebo chcel mať, dobrú prácu, úspešnú kariéru alebo spoločenské postavenie.
Nebolo preto ničím nezvyčajným, že súdruh učiteľ v škole učil ateizmus a v nedeľu sa účastnil tajnej omše.
Nevracajú sa náhodou časy dávno minulé?
Ak vnímame súčasnú situáciu na Slovensku v rámci širšieho pohľadu, môžeme nadobudnúť pocit, že spôsoby a vnucovanie názorov zo strany štátu akoby krok po kroku opakujú. Vždy sa to začína pomaly, potichu, salámovou metódou (odkrajovaním slobôd kúsok po kúsku odôvodnené dosiahnutím vyššieho dobra), Keď sa dostiahne potrebná hranica, občianska spoločnosť je dostatočne rozdelená, „nepriatelia štátu“ pomenovaní, stratia sa aj posledné zábrany.
Zaujímavé (ale nie prekvapivé) je, že na začiatku bývajú terčom kultúra a vzdelanie. Ako sa hovorí v bájkach nie až tak vzdialených od súčasnosti… „A ovce tlieskať budú vlkom, ako sa vysporiadali s ovčiarskymi psami.“
Zopár odkazov
Eventy v Senci: https://www.facebook.com/mskssenec
Slovenská akadémia vied: https://www.sav.sk/
Historický ústav SAV: https://www.history.sav.sk/
Publikačná činnosť Maríny Zavackej: https://www.sav.sk/
Fotografie z eventu Čo by občan mal a mohol vedieť
Comments are closed.
