One man show

Pokáč a Mirka Miškechová - foto koncert Bratislava

V záplave dnešnej rýchlej ~~módy~~ hudby sa vyskytujú aj na našej hudobnej scéne muzikanti, ktorí vás zabavia každým novým songom. „Našej“ teraz myslím aj slovenskú aj českú. Výhodou je stále jazyková príbuznosť.

My, skôr narodení (ja ešte v Československu) nemáme problém dobre porozumieť českým textom, nielen tým spisovným ale aj slovným hračkám. Pri novšej generácii už to tak samozrejmé ale už nie je. Teším sa aj tomu, že stále vznikajú melodické duety s našim „medzinárodným“ obsadením.

Počúvame doma aj kopec českej muziky, chodíme na koncerty českých umelcov, hudobníkov, hercov. Tak sme nemohli vynechať ani koncert Jana „Pokáča“ Pokorného v bratislavskom Majestic Music clube. Tento charizmatický textár a pesničkár vkladá do svojich songov kopec humoru, nadhľadu, irónie, sarkazmu a stačí mu pri tom gitara a ukulele. Vyrazili sme za zábavou a domov sme sa vrátili s pocitom dobrej obývačkovej žúrky (a ponožkovým merchom). Obývačkovej preto, lebo sme sa na koncerte cítili naozaj dobre… takmer ako doma.

Predskokan Mirka Miškechová

Ako prvá sa na pódiu predstavila Mirka Miškechová. Túto slovenskú pesničkárku a textárku si mnohí zrejme najlepšie pamätáte z hitu Cudzinka v tvojej zemi, ktorú naspievala už v roku 2014. Tento vydarený duet, na ktorom sa s ňou objavil Xindl X bol vtipný, veselý a hudobne veľmi príjemný. Vynechať ho nemohla samozrejme ani na tomto koncerte, kde vystúpila ako Pokáčov predskokan.

Nie je to však speváčka jedného hitu, po ktorej sa časom zľahne zem. Má za sebou vydané dva albumy (Schizofrenik-Optimista v roku 2014 a My Name is Mirka Not Miška v 2018) plné humorných, melodických a chytľavých songov, z ktorých výberom naladila publikum na hlavného protagonistu večera. Zasmiali sme sa, zaspievali si a dobre sa bavili.

Angažovať Mirku bolo pre slovenskú časť Tour 2024 výbornou voľbou. Jej hudba, hlas a prejav si zaslúžia pochvalu. Nepotrebovala žiaden hudobný doprovod, všetko bolo iba otázkou jej gitary, textov a hlasu. Bol to začiatok večera, ktorého rovnaký humor, veselosť a energia nás už sprevádzala až do konca. Pokáč tak mohol našliapnuť na dobre rozbehnutú atmosféru a dovariť MMCéčko až do vymlátenia enterov.

Pokáč odohral koncert v MMC bez sprievodnej kapely. Žiadne bicie, žiadna basa, žiadne elektriky. Iba On a jeho dva strunové nástroje. Sprostredkoval tak rýdzosť svojho speváckeho a textárskeho nadania. A nebolo to vôbec na škodu. Absolútne minimalistická scéna, absolútne prirodzený Pokáč.

Dostali sme tak Pokáča v jeho prirodzenej podobe. Proste taký novodobý rodinný typ chlapa. Ukázal, že aj sám pri mikrofóne, na ukulele a gitare nie je úplne ľavý. Vypočuli sme si veselé texty AjTí típka, čo má doma nevychovateľnú mačku, necíti sa dobre v lese a radšej chodí na poštu, alebo kedysi balil samičky na disku. Špecifickou témou Pokáčových songov je jeho pleš. Holá hlava je povedal by som až súčasťou jeho značky. Robí si z nej srandu vo viacerých pesničkách a dokonca jej venoval aj vlastný hit. Teda nie pleške ale vlasom, ktoré tam chýbajú. Vďaka Pokáčovi vieme aj to, že investícia do bitcoinu je riziková.

Prehliadku hitov ukončil vymlátenými entermi na klávesnici, tak ako ja budem v závere končiť tento blog. Bol to skvelý nedeľný večer, plný pohody s kopcom dobrej muziky. Jediné, čoho mohlo byť viac, boli návštevníci koncertu.

Sláva je relatívny pojem

Z Prahy do Bratislavy je to po diaľnici 330 kilometrov, vzdušnou čiarou ešte o 40 menej. Kým v Prahe dokázal bez problémov Pokáč vypredať O2 arénu a obsadiť 14 tisíc diváckych miest, s vypredanosťou koncertov na Slovensku je to inak. Aj keď je tu známy, fanúšikovská základňa je o poznanie menšia. Aspoň teda základňa ochotná ísť priamo do haly alebo klubu na vystúpenie.

Organizátori koncertnej šnúry u nás si vybrali oveľa menšie priestory v desiatich mestách. V Bratislave sa koncert konal v Majestic Music Clube, kde som nedávno fotil aj Scream Inc. Klub v meste s pol miliónom obyvateľov bol zaplnený asi do polovice svojej kapacity. Už na viacerých koncertoch som si všimol tento trend postupne sa znižujúcej návštevnosti živých koncertov. Môže za to aj fakt, že na internete je už toľko záznamov, že ked niekto nie je vyslovene divákova srdcovka, tak mu postačí digitálna verzia. Celkovo dnes už aj veľké festivaly hľadajú spôsoby, ako pritiahnuť ďalších návštevníkov.

Pre mňa ako fotografa to bolo z jedného uhla pohľadu fajn, bez problémov som sa dostal kamkoľvek bolo treba. Na mnohých spotoch mi nezavadzali hlavy, ruky či mobily. Na druhú stranu však mám rád, keď je koncert naplnený. Dodá mu to energiu, atmosféru a určite aj interpretom istú satisfakciu. Pri spoločných pesničkách s divákmi tak je naozaj cítiť silu stoviek či tisícov hlasov. Ja viem, že muziky sú plné internety, ale zážitok zo živého koncertu je a bude vždy lepší. Aj keď občas niektorý spevák zabudne text, bubeník sa pomýli, alebo sa zahrá či zaspieva nie úplne ideálne. Práve to totiž hovorí o tom, že všetci sme nedokonalí ľudia.

Ako sa fotilo

Koncertnú zostavu foťákov a objektívov som opäť využil 2x Canon EOS R6 mark II a objektívy RF 24-70mm f2.8 L IS USM a RF 70–200 mm f/2,8 L IS USM.

Niekoľko snímkov som následne nacvakal ešte s RF 15-35mm f2.8 L IS USM, ale to boli skôr také testovacie snímky. Ak by bolo na pódiu viac muzikantov, malo by to lepší dopad na celkovú kompozíciu na stejdži. Takto som si urobil iba zopár záberov na šírku s publikom, celkový pohľad na pódium a niekoľko spred pódia. Len také experimentálne, že ako sa to prekreslí.